Rakúsko-uhorský Peší pluk č. 66 na bojiskách prvej svetovej vojny (stručná história)

Pluk, ktorý niesol meno člena panovníckej dynastie arcivojvodu Petra Ferdinanda sídlil v meste Užhorod. Pluk vznikol 1. februára 1860 z troch práporov starších peších plukov v meste Terst. V roku 1893 pri ďalšom rozširovaní armády bol jeden prápor odčlenený, ako základ pre nový pluk č. 94.
Prvé bojové skúsenosti získal pluk počas tzv. Tretej talianskej vojny o nezávislosť v bitke pri Custozze 24. júna 1866. Pluk bol súčasťou IX. zboru generála Hartunga a v bitke sa vyznamenal. V rokoch 1881/1882 sa pluk zúčastnil potláčania povstania v Bosne. Bol rozmiestnený v Livniansko-travnickom okrese. Nezúčastnil sa väčších operácií, iba tretí prápor aktívne prenasledoval povstalcov na planine Bjelasica.
Prvou posádkou pluku bol Terst. V rokoch 1861 – 1866 bol pluk dislokovaný vo viacerých talianskych mestách (1860 Terst, potom Udine, 1861 Ceneda-Oderzo, 1862 Portogruaro-Padua, 1863 Este, 1864 Monselice, 1865 Verona). V roku 1866 pluk presídlil do Ľvova. V nasledujúcich rokoch sťahovanie pluku po monarchii pokračovalo. V roku 1871 to bola Levoča, v roku 1878 Pešť, v roku 1879 bosenský Travnik a v roku 1880 Užhorod. Od roka 1893 sídlil pluk vo Viedni a v roku 1897 bol premiestnený do Košíc.
V rakúsko-uhorskej armáde boli veľmi ctené tradície. Väčšina vojenských jednotiek si v rámci týchto tradícií pripomínala tzv. pamätný deň pluku (Regiments Gedenktag). Obvykle išlo o výročný deň niektorej slávnej bitky, ktorej sa pluk, alebo jeho predchodca zúčastnil. Samozrejme pripomínali sa hlavne bitky víťazné. Napríklad 24. jún bol výročím bitky pri Custozze a pripomínalo si ho 14 peších plukov a množstvo ďalších jednotiek. Patril k ním aj IR 66. Zoznam všetkých pamätných dní bol uvedený v schematizme rakúsko-uhorskej armády z roku 1914. Okrem pamätných dní mali vojenské jednotky svoje vlastné pochody. Pre IR 66 zložil pochodový marš s názvom 66-er Regimentsmarsch skladateľ Josef Kerner.
Jednotlivé pluky spoločnej armády sa od seba líšili tzv. egalizačnými farbami výložiek a farbou gombíkov. Rovnakú farbu mohli mať až štyri pluky, dve z rakúskej časti monarchie a dve z uhorskej časti. Pluky s rovnakou farbou výložiek a rovnakej časti krajiny sa líšili zlatými a striebornými gombíkmi. Peší pluk č. 66 používal výložky bledočervenej farby (blasssrot) v kombinácii s bielymi gombíkmi. Do roku 1868 pluk používal uniformy z modrými nohavicami a bielymi kabátmi, ktorými bola rakúska armáda známa. Od tohto roku boli zavedené tmavomodré kabáty (dunkelblauer waffenrock). Do začiatku prvej svetovej vojny samozrejme došlo k ďalším výstrojným zmenám.
Pred prvou svetovou vojnou sídlilo veliteľstvo pluku v Užhorode. Tu bol umiestnený aj III. a IV. prápor, I. prápor bol dislokovaný v Košiciach a II. prápor v bosnianskom meste Gorazde. Doplňovacím obvodom pluku bol Užhorod (Ergänzungs Bezirks Commando Ungvár). Jadrom doplňovacieho obvodu bola Užská a Zemplínska župa. Okrem oblastí na dnešnej Ukrajine a Maďarsku, takto pluk dopĺňali aj muži z dnešných okresov Trebišov, Michalovce, Sobrance, Humenné, Snina, Medzilaborce, Vranov nad Topľou a Stropkov. Na začiatku vojny bolo národnostné zloženie pluku nasledujúce: 46% Slováci, 25 % Maďari, 22 % Rusíni, 7% ostatní.
Mobilizačné plány tento pluk určovali do zostavy 29. pešej brigády, ktorá bola súčasťou 15. pešej divízie z Miškolca. Táto divízia patrila k VI. zboru z Košíc a v jeho zostave vyrazila na front do Haliče.
Takmer celú vojnu bojovala táto divízia na východnom fronte. Bojový krst prežila táto divízia a s ňou aj vojaci Pešieho pluku č. 66 (ďalej IR 66) v bitke pri Komarowe. Jej bojové nasadenie nezačalo veľmi šťastne a veľký podiel viny na tom má jej veliteľ Friedrich von Wodniansky von Wildenfeld. Krátko po polnoci (29. augusta) bolo 15. pešej divízií z Miškolca nariadené presunúť sa z priestoru severne od rieky Huczwa do sektoru v okolí Rzeczyca a aj napriek veľkému vyčerpaniu, vojaci pochodovali cez rybníky, kde boli náhle prepadnutí ruským V. zborom. Zaskočená rakúsko-uhorská armáda nemohla efektívne čeliť ruskej paľbe. Podľa hlásenia cárskej armády bolo zajatých približne 4 000 vojakov a 20 kusov delostreleckej techniky, pričom rovnaký počet vojakov padol v samotnom boji len na strane armády monarchie, čo nezniesol veliteľ zdecimovanej divízie poľný podmaršál Friedrich von Wodniansky von Wildenfeld a spáchal samovraždu.
Našťastie 29. pešiu brigádu (ďalej 29. IBrig) v ktorej bol zaradený aj IR 66 v tejto bitke viedol omnoho schopnejší dôstojník a to plukovník Karl Freiherr von Bardolff. Svoje schopnosti potvrdil 31. augusta 1914, keď energicky viedol útok, proti ruským pozíciám na kopci pri obci Janowka asi 3,5 km južne od Komarowa. Neskôr bol plukovník Bardolff, za velenie v tejto akcii vyznamenaný Rytierskym krížom Rádu Márie Terézie.
Po prvých bojoch sa 15. pešia divízia (15. ID) zúčastnila bojov pri Rawe Ruskej (6. – 11. septembra), postupu k rieke San (začiatok októbra) i následnému ústupu. Nasledovali ťažké boje pri Krakowe (16. – 30. novembra) a úspešná bitka pri Limanowej – Lapanowe (1. – 13. decembra).
Do polovice februára 1915 bojovala 15. ID západne od Tarnowa. Dňa 18. februára bola divízia prevelená na južné krídlo východného frontu k Armádnej skupine Pflanzer – Baltin. Presun trval do začiatku marca a do bojov sa divízia opäť zapojila až začiatkom marca pri Ottynii. Nasledovali bojové akcie pri Osmolode ( 2. – 8. mája), ruský protiútok cez Dnester (9. – 20. mája), bitka pri Kolomyji (13. – 20.mája). Po ďalších bojoch na Dnestri sa 15. ID zúčastňuje ofenzívy vo východnej Haliči (26. 8. – 6. 9. 1915), bojov pri rieke Sereth (6. – 12. septembra) a bojov na rieke Strypa (október 1915 – máj 1916). V júni 1916 v tomto priestore čelí 15. ID ofenzíve ruskej armády, ktorá vojde do dejín, ako Brusilovová (6. – 16. júna).
Nasledovali boje pri Piotrowe (28. – 30. júna) bojové akcie na Dnestri (28. júla – 3. augusta) a Zlotej Lipe (8. – 11. augusta). Na konci augusta sa začína jesenná ruská ofenzíva, ktorej 15. ID čelí prakticky do konca roka 1916. Do júla 1917 bojuje divízia pri mestách Stanislau a Kalusz. V polovici júla je divízia premiestnená do Transylvanie, kde divízia pôsobí do začiatku roka 1918.
Po uzavretí Brest-Litevského mieru bola 15. pešia divízia súčasťou okupačných síl na Ukrajine. V novembri 1918 bola divízia odvelená na Balkán, ale kým tam jednotky divízie došli, vojna skončila.
Jeden z práporov tohto pluku mal svoju vlastnú bojovú cestu. Od začiatku vojny bol II. prápor (II./IR 66.) podriadený 15. horskej brigáde. Spolu s ňou sa stal súčasťou 50. pešej divízie. Táto divízia začala svoju bojovú púť ťažením proti Srbsku. Po porážke v Srbsku bola divízia súčasťou síl, ktoré zaujali defenzívne postavenie na Balkáne, až do vstupu Talianska do vojny. Od mája 1915 bojuje 50. pešia divízia na Sočskom fronte. Na tomto bojisku zotrváva do konca vojny.