Slováci v plukoch rakúsko-uhorskej armády na bojiskách prvej svetovej vojny

Väčšina mužov zmobilizovaných z územia dnešného Slovenska slúžila pri útvaroch V. zboru z Prešporku (Bratislavy) a VI. zboru z Košíc. Tieto formácie boli bodľa predvojnových plánov prioritne určené pre východný front, proti ruskej armáde. Od začiatku vojny tak muži z horného Uhorska bojovali hlavne na rozsiahlych rovinách Haliče a vtedajšieho Ruského Poľska.

Prešporský V. zbor bol zaradený do 1. armády generála Viktora Dankla, košický VI. zbor zas prislúchal k 4. armáde generála Moritza von Auffenberga. Uvedené jednotky sa od prvých dní vojny zapojili do urputných bojov. K ťažkým stretom došlo najmä pri Krasniku a Komarówe. Keďže nemecká armáda nedokázala postupovať podľa Schlieffenovho plánu a uviazla na západnom fronte, rakúsko-uhorské jednotky sa museli spoliehať na vlastné sily pri zvládaní obrovského náporu ruskej armády. Slováci sa pritom zúčastnili všetkých veľkých bojových stretov na východnom fronte – zimnej Karpatskej kampane, víťaznej ofenzívy pri Gorliciach, prenasledovania ustupujúcej ruskej armády do oblasti východnej Haliče a Ruského Poľska, čelili tiež mohutnej Brusilovovej ofenzíve v júni 1916. Boje na východnom fronte prebiehali až do 3. marca 1918, keď boľševici uzavreli s Nemeckom separátnu Brest-Litovskú mierovú zmluvu. Centrálne mocnosti teda zvíťazili, čo im prinieslo aj veľké územné zisky. Do samotného konca prvej svetovej vojny potom Slováci slúžili v okupačných jednotkách na dnešnej Ukrajine.

Keď v auguste 1916 vyhlásilo habsburskej monarchii vojnu Rumunsko, rakúsko-uhorská armáda sa musela presunúť na nový front. Príslušníci 37. a 39. honvédskej pešej divízie, pochádzajúci zväčša z územia dnešného Slovenska, tak na prelome rokov 1916 a 1917 bojovali v ťažkých zimných podmienkach v rumunských horách.

Menšia časť vojakov, zmobilizovaných z nášho územia, bojovala od začiatku prvej svetovej vojny aj na srbskom fronte. Išlo zväčša o príslušníkov odlúčených práporov niektorých peších plukov, ktoré boli priradené k horským brigádam v Bosne a Hercegovine. Srbskú kampaň tak v radoch 50. pešej divízie absolvovali vojaci II. práporu 66. pešieho pluku (IR 66) z Užhorodu alebo vojaci II. práporu 34. pešieho pluku (IR 34) z Košíc. Urputné boje na balkánskom fronte prebiehali do konca roka 1914. Po prestávke, ktorú si vynútili udalosti v Karpatoch, sa opätovne rozhoreli v jeseni 1915. Rakúsko-uhorská armáda spolu s bulharskými jednotkami napokon srbské vojenské formácie porazila. Ťažký zimný ústup cez kopce Čiernej Hory a Albánska k Jadranskému moru museli potom so srbskými vojakmi absolvovať i zajatci z radov rakúsko-uhorskej armády – medzi nimi mnohí, pochádzajúci zo Slovenska.

Od mája 1915 bojovali muži, mobilizovaní z nášho územia, aj proti Taliansku, ktoré vyhlásilo Rakúsko-Uhorsku vojnu. Habsburská monarchia sem urýchlene presúvala jednotky z Balkánu. Boje prebiehali v náročnom horskom prostredí Julských Álp a Dolomitov na tzv. Sočskom fronte. V údolí rieky Soča sa pritom odohralo jedenásť po sebe idúcich bitiek. Rakúsko-uhorské útvary s podporou spojeneckých nemeckých formácií napokon v októbri 1917 zvíťazili v bitke pri Kobaride a taliansku armádu zahnali na ústup. Boje sa následne preniesli na talianske územie, front sa ustálil na rieke Piava. V júni 1918, niekoľko mesiacov pred koncom vojny, tu prebehla posledná ofenzíva rakúsko-uhorských jednotiek (keďže na východnom fronte sa už nebojovalo, zúčastnili sa jej takmer všetky vojenské útvary monarchie so slovenským mužstvom). Útok cez rozvodnenú horskú rieku však priniesol obrovské straty, čo ešte dlho rezonovalo v národnom povedomí Slovákov. Rakúsko-uhorská armáda začala následne pozvoľne ustupovať, vyvrcholilo to kapituláciou v novembri 1918. Došlo tiež k jednému nedorozumeniu – jednotky habsburskej monarchie prestali bojovať 3. novembra 1918, talianske útvary však ešte jeden deň postupovali, a tak 400 000 rakúsko-uhorských vojakov (medzi nimi i mnohí z územia dnešného Slovenska) skončilo v talianskom zajatí.

Menšie skupiny vojakov, mobilizovaných z nášho územia, sa dostali aj na západný front, a to v rámci recipročnej výmeny spojeneckých jednotiek. V závere prvej svetovej vojny tak Slováci bojovali i v priestore Verdunu proti americkým divíziám. Niektorí z nich sa tiež dostali do Palestíny – ako príslušníci rakúsko-uhorského expedičného zboru bojovali na strane tureckej armády proti britským útvarom.

Muži zo Slovenska boli teda nasadení v rámci rakúsko-uhorskej armády na všetkých bojiskách. Mnoho z nich skončilo i v ruskom, talianskom či srbskom zajatí. Nezriedka sa dostali aj do vzdialených oblastí ruského impéria – do zajateckých táborov na Sibíri alebo na území dnešného Uzbekistanu či Kazachstanu, resp. do talianskej Líbye. Približne 70 000 mužov, mobilizovaných z nášho územia, v prvej svetovej vojne zahynulo – na frontoch, v nemocniciach alebo v zajatí. Väčšina z nich je pritom pochovaná na rôznych vojnových cintorínoch, často ako neznámi vojaci.

PhDr. Radoslav Turik